Láska ako uspokojovanie potrieb

Je tento pohľad na lásku správny? Podľa mňa nie. Ak mi niekto má uspokojiť moje detské potreby, potom nehľadám lásku dospelého partnera, s ktorým vytvorím rovnocenný pár. Hľadám lásku mojej mamy, hľadám lásku môjho otca, prípadne oboch rodičov. O detských nárokoch na lásku píše aj Wilfried Nelles v knihe Muži, ženy a láska. Keď si knihu prečítate, možno ju na prvú nepochopíte tak, ako by ste očakávali, ale ak si začnete kúsok po kúsku zvedomovať vaše očakávania s tým, čo žijete v realite, uvidíte nesúlad. Možno budete mať problém prijať jeho myšlienky, zdravý pohľad na vzťah, no je dôležité, aby ste knihu čítali v čase, kedy cítite, že niečo s vašim životom nie je v poriadku. Keď máte dlhodobo pocit, že žijete akoby v Matrixe, kde sa vám opakujú tie isté situácie. Stále tie isté blamáže vzťahov, rovnaké kritéria výberu partnera (i keď to hneď neuvidíte, analýza pomôže) a sústavné zlyhávanie vo vzťahoch. Ono sa tie isté životné scenáre z nejakého dôvodu opakujú a nie je to tým, že by bol partner/partnerka totálny lúzer. Vo vašich očiach to tak môže vyzerať.

Au, narazil som na precitnutie!

Existuje taká láska, ktorá hory prenáša? Ktorá nemá žiadne štrbiny, na ktorej netreba pracovať a snažiť sa ju rozvíjať, doslova budovať od základov, a ktorá sa jednoducho stane už prvom pohľadu do očí môjho vysnívaného? Úprimne? Táto fáza sa volá zamilovanosť a vie byť pekne záludná. Dnes už viem, že niečo ako láska na prvý pohľad neexistuje. Teda aspoň ja som o takej nepočula a už vôbec som ju nezažila. Ak by sme sa mali pozrieť na moje ľúbostné príbehy, boli by sme tu do ďalších Vianoce a toto predsa nie je o mne. Ale čo isto platí je, že bez práce nie sú koláče. Na láske, VZŤAHU, ktorý vykazuje známky zdravého a funkčného spolunažívania osoby s osobou (nelimitujeme sa témou pohlaví) musíme nevyhnutne pracovať. Nie je láska bez spoločného úsilia. Možno niekto na prvý pohľad vyzerá, že ono to ide akosi samo, ale to je skôr výnimka, než pravidlo, ktoré sa časom plní oveľa ťažšie. Láska je systematická práca páru na spoločnom bytí, nech si pod tým predstavíte čokoľvek a obzvlášť po dlhých rokoch života v partnerstve s jednou osobou.

Je čas sa zamyslieť

Možno sa vám tie isté situácie vo vzťahoch opakujú práve preto, že niečo sa vo vašom emocionálnom vývoji zaseklo a dnes, keď máte 30 či 40 rokov, je to stále v nesúlade s vašim biologickým vekom. Možno je vaše emočné prežívanie na úrovni dieťaťa, ktorú by sme ako dospelí ľudia, ktorí sú pevní so svojom základe, mali mať za sebou. Ak sme ale uväznení vo vnímaní lásky cez optiku dieťaťa, potom aj do vzťahov prinášame skôr požiadavky a nie pochopenie, rešpekt, lásku. Ide o napĺňanie potrieb. Je tu toho naozaj veľa, čo stojí za prebádanie a ak máte chuť meniť svoj život a spoznávať sa, potom je načase sa ozvať. Sme tím, ktorý sa nebojí odhaľovať zákutia vášho života. Nazeráme pod jednotlivé vrstvy a fokusujeme sa na riešenie. Je fajn vidieť, čo sa počas nášho vývoja zaseklo, zablokovalo a radi to spolu s vami odblokujeme, ale oveľa krajšie je vidieť, že aj dnes môžeme popracovať na tom, aby sme žili lepší a spokojnejší život, či už v partnerskom vzťahu alebo v single živote.

A potom príde tá správna otázka

Pamätám si, ako som si po jednej z mojich vlastných terapií napísala zoznam ideálneho partnera, teda toho, čo by mal a NEMAL mať, aký by mal a NEMAL byť, až som sa zastavila na čísle 65. Jasné, samé bludy, lebo po prečítaní tohto lajstra som si uvedomila, že taký HERO vlastne neexistuje. Možno to boli superschopnosti Supermana, netuším, kde som k týmto nereálnym požiadavkám prišla, no jedna vec bola istá – väčšiu kombináciu nesplniteľných požiadaviek som si už nemohla vybrať… A potom som precitla. Veď ja si tu skladám zoznam dokonalosti u muža mojich snov (počujete tú detskú formuláciu?) a pritom ja sama som len obyčajná žena v množstvom zranení, ktoré mám problém zakceptovať ja sama, nie ešte dokonalý muž. Netvrdím, že nemám mať nároky na muža, s ktorým raz vytvorím pevný a zdravý vzťah, no asi je načase položiť si otázku – A ČO DO VZŤAHU PRINESIEM JA? A dilema bola na svete. Celú noc som nespala a samozrejme ďalšia téma terapie bol môj trafený zoznam 🙂

Svetlo na konci tunela

Dnes som sa prepracovala k reálnejším požiadavkám, resp. pochopila som, že čím viac si budem niečo nátlakovo priať, tým viac si to od seba odháňam. A čím menej tomu venujem pozornosť, tým častejšie stretávam mužov z mäsa a kostí. Zatiaľ si stále zrkadlíme naše zranenia, niektorí sú na tom emočne dosť zle (takým ponúkam sedenia) a potom stretávam ďalšiu kategóriu zúfalých manželov, ktorým síce nie je dobre v manželstve, ale ani bez neho. Milenkou byť nechcem, preto som aktuálne stále single a viete čo? Veľmi si to užívam. Našla som samú seba, pochopila som, prečo som si doposiaľ priťahovala mužov s rovnakými zraneniami, aké som mala ja. Kto má byť vo vašom živote, bude. Kto nie, nebude. Je to easy. Teším sa na túto cestu posilňovania môjho JA, ktoré rastie spolu s mojou sebahodnotou, sebaláskou a sebaúctou. A viem, že aj keby som mala zostať aj celý život single, nie je to ani zďaleka najhorší scenár, ktorý píše môj ľúbostný život.